Pestrofarebný motýľ
Andrej Platonov
Na brehu Čierneho mora tam, kde sa kaukazské vrchy dvíhajú od brehu až k oblohe, žila v kamennom domci starenka Anisja. Domček stál uprostred kvetného poľa, na ktorom rástli ruže. Neďaleko kvetného poľa bol včelín a tam býval už oddávna včelár, starký Uľjan. Starký Uľjan hovorieval, že starenka Anisja bola starou už vtedy, keď on ešte ako mladý človek prišiel na kaukazskú stranu. Už vtedy nik nevedel, koľko môže mať Anisja rokov, odkedy je na svete. Nevedela to ani sama Anisja, lebo zabudla. Pamätala sa len na to, že za jej mladých čias boli ešte vrchy mladé a pokryté lesom. Tak to kedysi povedala i jednému pocestnému a on vytlačil jej slová vo svojej knižke. Ale aj ten pocestný už dávno umrel a na jeho knihu všetci zabudli. Starký Uľjan chodieval raz do roka k Anisji na návštevu. Doniesol jej medu, opravil obuv, pozrel či sa jej neprederavilo vedro a poprekladal škridlu na streche, aby jej do bývania nepretekal dážď. Potom si sadli na kameň pred vchodom do domčeka a zhovárali sa od srdca k srdcu. Starký Uľjan tušil, že na rok už sotva príde. Bol už veľmi starý a vedel, že sa jeho čas blíži. Keď sa posledne stretli, všimol si Uľjan, že železný oblúčik na Anisjiných okuliaroch je tenučký, tenší od nitky a čochvíľa sa zlomí — tak sa za tie roky vyšúchal o Anisjin nos. Starký upevnil oblúčik drôtikom, aby okuliare ešte slúžili a aby sa dalo cez ne vidieť všetko, čo je na svete. „Tak čo, starenka Anisja,” vraví Uľjan, „čas sa nám už blíži, pravda?” „Mne nie,” hovorí Anisja. „Ja tu mám ešte robotu, syna si čakám. Musím žiť, kým sa nevráti.” „Tak si len ži,” nepriečil sa Uľjan. „Ale môj čas je tu.” Uľjan odišiel a čoskoro aj umrel od staroby. A Anisja ostala nažive a vyčkávala syna. Syn Timoša odišiel ako malý chlapec, keď Anisja bola ešte mladá a dosiaľ sa nevrátil. Deň čo deň behával do hory, zhováral sa tam so skalami, ktoré odpovedali na jeho hlas, a chytal pestro farebné motýle. Napoludnie vyšla Anisja na chodník, čo viedol do hory, a volávala na syna : „Timoša, Timoša! , zasa si sa zabral do hry a na mňa si zabudol!” „Zaraz mamka, len čo chytím motýľa!” Chytil motýľa a vrátil sa k materi. Doma jej ho potom ukazoval a bolo mu ľúto, že už nelieta iba sa tak vlečie. Prečo nelieta mamka?” spytoval sa a vystieral mu krídla. „Nech lieta! Či teraz vari umrie?” „Ani neumrie, ani žiť nebude,” hovorí mamka. „Aby mohol žiť musel by lietať, ale ty si ho chytil, do rúk vzal, krídla si mu zotrel, nuž chorý je teraz tvoj motýľ. Radšej ich nechytaj !“ Timoša behával deň čo deň hore po starom chodníku. Mať Anisja vedela, že ten chodník vedie cez malý vrch na veľký a z veľkého na vysoký, okolo ktorého sa každý večer zhromažďujú oblaky, a že z vysokého vrchu vedie chodník na ten najstrmší, na ten najstrašnejší vrch všetkých vrchov a odtiaľ’ sa už vchádza do oblohy. Anisja počula, že ten chodník vytesal neznámy človek, ktorý šiel na oblohu cez najvyšší vrch, šiel, šiel a viacej sa nevrátil, nemal deti, nikoho na svete nemiloval, nemal rád zem, a tak všetci naň zabudli, ostal po ňom jedine chodník, a aj po tom len málokto chodieval. No a Timoša behával po tom chodníku za motýľmi. Raz sa chlapec vracal domov, bol podvečer a kvety už driemali v súmraku na svahu vrchu. Pri chodníku rástla osamelá bylinka, hlavičkou pozerala spod strže na toho, kto šiel po zemi a na tvári sa jej ligotalo malé čisté svetielko. Timoša videl, že to kvapla na ňu kvapka rosy, aby sa bylinka mohla napiť. Aká dobrá kvapka, pomyslel si chlapec. Vtom si sadol na bylinku veľký pestrofarebný motýľ a zatrepotal krídlami. Timoša sa zľakol o takom motýľovi dosiaľ nepočul. Bol veľký ako vtáča a krídla mal veľmi pestré, také on ešte nikdy nevidel. Krídla sa chveli, čím akoby vzďaľovali svetlo, a zuneli ani čo by v nich znel tichý, vábivý hlas. Timoša vystrel ruku za chvejúcim sa ligotavým motýľom, ale ten preletel na veľkú skalu. Chlapec mu vraví: „Počkaj, pozhovárajme sa”. Motýľ však neodpovedal, ani len na Timošu nepozrel, bál sa ho. Možnože to nebol dobrý motýľ, ale bol veľmi krásny. Zdvihol sa zo skaly a letel ponad chodník na vrch. A Timoša za ním, lebo si ho chcel znova obzrieť, ešte sa naň dosť nevynadíval. Hnal sa za motýľom po horskom chodníku a noc nad ním už temnela. Nespúšťal oči z motýľa, ako tak letci pred ním, a nohy mu len po pamäti bežali po chodníku. Motýľ si poletoval, ako sa mu zachcelo, hneď dopredu, hneď dozadu, hneď na jednu stranu a hneď zas na druhú, ani čo by ho odvieval neviditeľný vietor a Timoša bežal za ním celý zadychčaný. Vtom začuje mamkin hlas „Zasa si sa do hry zabral, Timoša, a na mňa si zabudol. Kde si sa odtúlal?” „Zaraz, mamka,” odpovedal chlapec, „len čo chytím jedného motýľa, toho najkrajšieho, ešte ostatný raz.” Motýľ preletel Timošovi popred tvár, chlapec pocítil teplé zavanutie krídel — a viac ho už nevidel. Hľadal ho očami v povetrí aj po zemi, i naspäť pobehol, no motýľa nebolo. Nastala noc. Timoša beží hore chodníkom. Zdá sa mu, že motýľ svieti krídlami tuto, celkom blízko, i naťahuje po ňom ruku. Prebehol už malý aj veľký vrch a beží na ten najstrašnejší, holý vrch, vrch všetkých vrchov, odkiaľ už chodník prechádza na najvyšší vrch. Dobehol na koniec chodníka a vidí odrazu celú oblohu a vidí, ako tuto, celkom blízko, mihotavo žiari veľká, dobrá hviezda. Vezmem si hviezdu, pomyslel si Timoša. Hviezda, to je ešte lepšie, a motýľa mi už netreba. Zabudol na zem, vystrel ruky k oblohe a — spadol do priepasti. Ráno sa Timoša obzerá, kdeže sa to dostal? Na svahu vrchu rastie krovie a končí sa až na brehu malého potôčika. Potôčik vyviera z prameňa na úpätí vrchu, na kúsku beží po zemi a potom vteká do neveľkého jazera, z jazera stúpa teplá, dusná para. Dookola stoja skalné útesy, týčiace sa do vysokej oblohy. Po tých sa nik nevyškriabe, mohol by len vzlietnuť do výšky ako motýľ. Útesmi bola dookola obklopená priepasť, do ktorej spadol malý Timoša. Celý deň chodil po dne priepasti a všade videl iba kamenné steny; cez tie by musel preliezť, aby sa odtiaľ dostal. Bola tam úmorná horúčava. Timoša ustavične myslel na to, aký príjemný chládok je doma u mamky. V tráve na brehu potôčika bzučali vážky a všade dookola poletovali také isté svietiace motýle, akého chcel Timoša včera chytiť. Motýle sa vznášali ponad horúcu zem, bolo počuť šuchot ich krídel, ale chlapec už nemal chuť chytať ich, len smutne na ne pozeral. „Mamka!” zvolal v tej kamennej tíšine a rozplakal sa, lebo mu prišlo veľmi clivo. Sadol si pod kamennú stenu a začal ju driapať nechtami. Chcel sa predrať cez kameň a cez vrch naspäť k svojej mamke. Od toho času, čo sa chlapec Timoša ocitol na dne priepasti, prešlo už mnoho rokov. Timoša vyrástol. Pohľadal si kusy najtvrdšieho kameňa, ktoré kedysi spadli z temena vrchu, a naostril ich o druhé rovnako tvrdé kamene. Nimi potom bil do útesu a drobil ho, ale vrch bol velikánsky a skala náramne tvrdá. Timoša pracoval celé roky, a predsa vydlabal do kremenistého vrchu iba neveľkú jaskyňu. Preďaleký bol ešte jeho cieľ dostať sa cez kameň domov. Keď sa chvíľami odtrhol od roboty a pozrel za seba, videl pestrofarebné motýle, ako lietajú v kŕdľoch teplým povetrím. Ani raz už nechytil ani jedného, a ak si daktorý nevdojak naň sadol, odhodil ho preč od seba. Čoraz zriedkavejšie počul už vo svojom srdci zvučať mamkin hlas: „Timoša, zabudol si na mňa? Prečo si odišiel a viacej sa nevrátil?” Miesto odpovede sa Timoša vždy rozplakal a potom tým horlivejšie dlabal a drobil kamenný vrch. Keď sa niekedy prebúdzal v kamennej jaskyni, pozabudol, kde je neuvedomoval si, že už prešlo veľa rokov, a zdalo sa mu, že je malý ako kedysi a žije s mamkou na brehu mora, vtedy sa usmieval, znova bol šťastný a chcel ísť chytať motýle. A potom zočil okolo seba kameň a videl, že je sám. Vystrel ruku tým smerom, kde bol ich domček, a volal na mamku. A jeho mamka pozerala na hviezdnu oblohu a marilo sa jej, že jej malý synček beží pomedzi hviezdy. Jedna hviezda letí pred ním, on vystiera za ňou ruku a chce ju chytiť, ale hviezda odlieta od neho do hlbiny čierneho neba. Mať počítala roky. Vedela, že keby Timoša bežal iba po zemi, bol by už dávno obehol okolo celej Zeme a vrátil sa domov. On však neprišiel a čas bežal. To teda znamená, že Timoša šiel ďalej, že odišiel až ta, kde lietajú hviezdy a vráti sa, len keď prejde celý kruh oblohy. Vychodila v noci von, sadla si na kameň pri domčeku a hľadela na oblohu. A marilo sa jej, že vidí svojho syna bežať po Mliečnej ceste. Hovorila si tíško: „Vráť sa domov, Timoša, už je načase... Načo sú ti motýle, načo vrchy a obloha? Nechže sú motýle, nech sú vrchy aj hviezdy, no ty buď so mnou! Ale ty len chytáš motýle, a ony umierajú, len lapáš hviezdu, a ona ti zhasne. Nerob to, syn môj, nech je všetko, a potom budeš aj ty.” A jej syn v tom čase kúsok za kúskom drobil vrch a srdce mu mrelo túžbou po matke. Lenže vrch bol veľký, život sa míňal a Timoša bol už starec. Až napokon sa priblížil k cieľu. Raz začul vnútri kamenného vrchu, ako zarinčalo vedro. Podľa zvuku poznal, že je to ich vedro, že je to vedro jeho mamky, a zakričal, aby aj ona počula. Bola to naozaj Timošova mať, prišla si po vodu, nosila si teraz po štvrť vedre, lebo viacej nevládala. Mať počula, že ktosi kričí znútra vrchu, ale nespoznala synov hlas. „Kto je to tam?” spýtala sa. Timoša spoznal mamkin hlas a odpovedal. „Mamka, ja som už zabudol, kto som.” Mať poklesla na kamennú zem a pritisla si k nej tvár. Syn sa prebil cez posledné kamene a vyšiel na svetlo k materi. Lenže ju nevidel, lebo v tom kamennom vrchu oslepol. Stará Anisja sa zdvihla k nemu a videla, že pred ňou stojí starec. Objala ho a vraví: „Porodila som ťa a ty si odišiel. Neodchovala som si ťa, nestihla som sa s tebou naláskáť. . .“ Timoša sa pritisol k svojej drobnej, vetchej materi a počul, ako jej bije srdce. „Mamka, teraz už budem stále s tebou” „Lenže ja som už stará. Pol druhej stovky rokov som prežila, len aby som ťa vyčkala aj ty si už starý. Čoskoro zomriem, ani sa s tebou nepoteším.” Pritisla si ho k hrudi; túžila, aby dych jej života prešiel do syna a aby sa jej láska stala jeho silou i životom. Odrazu pocítila, že je Timoša akýsi ľahký, a videla, že ho drží na rukách, malého, ako bol vtedy, keď utiekol za pestrofarebným motýľom. Jej život láskou prešiel do syna. Staručká mať si vzdychla posledným šťastným výdychom, opustila syna a umrela.
Komentár D.Sulíka:
Nechajme v sebe v tichu doznieť silné obrazy tejto krásnej kaukazskej legendy. Sila z nej idúca pôsobí na človeka hrejivým teplom živého citu, rozlievajúceho sa od srdca celým telom. Je to veľká imaginácia, ktorá svojimi živými obrazmi vyjadrujúcimi veľké tajomstvá o ceste človeka stvorením, pôsobí priamo na ducha človeka. Každý, kto sa považuje za príslušníka slovanskej kultúry, je touto povesťou zvlášť oslovený, cíti pri nej akési zvláštne chvenie prameniace z tušenia odhalení tých najhlbších tajomstiev vlastnej bytosti, odkrývanie ktorých je dobrodružstvom a zároveň iniciačnou cestou.
V klasických stredoeurópskych rozprávkach, tak ako ich poznáme hlavne z podania bratov Grimmovcov, bola zakomponovaná obrazným spôsobom múdrosť rosekrucianov. Pôsobenie klasických rozprávok v kolektívnom podvedomí ľudstva sa prejavovalo hlavne silami pomáhajúcimi k rozvinutiu duše vedomej a čiastočne aj duchovného JA, pričom akoby boli zamerané skôr na prítomnosť alebo blízku budúcnosť. Staroruské rozprávky a báje sa veľmi nezaoberajú prítomnosťou, ale vytvárajú zvláštnym spôsobom most medzi hlbokou minulosťou dávneho éterického sveta nevinných čistých duší, keď ľudia boli ako deti v raji a ďalekou budúcnosťou nového, znovu obnoveného raja patriaceho tým ľudským dušiam, čo prešli očisťujúcimi útrapami hmotného sveta. Tieto povesti sú zamerané na spoluvytváranie budhického (druhého duchovného článku) človeka, vznikajúceho prečistením síl éterického tela, prostredníctvom síl srdca.
Prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva je zobrazené symbolom domčeka uprostred poľa ruží, kvetiny symbolizujúcej sily Venuše, čo poukazuje na prácu so silami lásky. Pričom sily Venuše (Anael) sú zároveň aj silami pokušenia, cez ňu pôsobí Luciferský princíp svojim zvodom. Starenka Anisja je zobrazením starej matky Zeme, princípu starej duchovnej múdrosti založenej na bezprostrednom vzťahu k elementárnej ríši prírody. Táto stará múdrosť matky Zeme, tak ako sa spomína na začiatku je už zabudnutá v bežnom racionálnom vedomí človeka.
Dôležitou postavou je starý včelár Uľjan, ktorý sa objaví len na krátku chvíľu, pričom zanecháva v príbehu ďalej pôsobiť svoj neviditeľný vplyv. Včely sú symbolom budhi, ich skupinové Ja má zvláštny vzťah práve s vyšším mentálnym svetom a so silami Krista. Včely sú starým alchymistickým symbolom a aj v rozprávkach sa nie náhodou spomína ako ideál krajina, ktorá oplýva medom a mliekom. Včelárom je práve ten, kto má na starosti prečisťovanie síl lásky. Tak v postave včelára Uľjana môžeme tušiť zosobnenie síl Krista. Jeho krátke objavenie sa na začiatku príbehu akoby bolo spojené neviditeľnou niťou práve s vyslobodením Timošu na konci príbehu . V nenápadnom geste, kde pomáha Anisje, aby lepšie videla, je naznačená pomoc Krista zemskej sfére, celej elementárnej ríši, ktorá dostáva impulz pomoci. Včelár Uľjan fyzicky zomiera, čím je naznačené, že jeho úloha na fyzickej rovine je skončená, impulz bol zasiaty, teraz začína skutočná cesta prebudenia človeka naznačené v putovaní a živote malého chlapca Timošu.
Chlapec Timoša je symbolom ducha človeka, ktorý sa ešte len vyvíja. Spočiatku žije spolu s elementárnym svetom matky Zeme akoby v sladkom sne. Postupne skúma svet a nakoniec sa dá zvábiť pestrofarebným motýľom, ktorý symbolizuje slobodu ľudského poznávania, ale za cenu pretrhania starých vzťahov s elementárnym svetom matky Zeme a odchádza za hlasom svojej túžby. Vráti sa až keď prejde celý kruh oblohy (Platonsky rok), čo poukazuje na dávne znalosti striedania veľkých duchov času a na to, že ľudský duch prechádza vývojom, rozvíjajúc v rôznych obdobiach rôzne kvality. Chlapec najprv kráča chodníkom, ktorý bol vytvorený človekom, čo nemal rád Zem a motýľ ho vedie k hviezde, ktorá žiari na nebi, čo je už jasným poukazom na vábenie Lucifera. Nasleduje pád do priepasti, čo znamená prechod duše človeka z éterického sveta do sveta fyzickej hmoty. V hmote nastáva pre človeka dlhé obdobie tvrdej práce, čo je zobrazené v namáhavom vykopávaní diery cez horu. Práve stret s fyzickou hmotou je tým vývojovým činiteľom, čo reálne formuje dušu a ducha človeka. Timoša postupne starne a zabúda, kto vlastne je. Je tým zobrazená skutočnosť o úplnom vyhasnutí spomienky materialistického človeka na existenciu duchovného sveta. Len na základe vlastnej vôle a chcenia môže si znovu človek vybudovať cestu k duchovnému svetu. Tak ako Popoluška trpezlivo triedila zrnká šošovice od popola, tak aj Timoša trpezlivo hĺbi dieru vo vrchu. Tým si zároveň čistí aj svoju dušu, svoje astrálne a éterické telo. Po vykopaní diery cez vrch Timoša omladne, čo symbolizuje jeho celkovú duchovnú premenu, vzniká a osamostatňuje sa jeho duchovne JA. Nastáva splynutie očistenej duše a ducha, čiže posvätnú svadba. Syn už v sebe integruje sily otca (Kristové sily) aj matky Zeme( Anisja). Získava večnú mladosť. Kristove slova“ buďte ako deti“ sa naplňujú. Staré sily Zeme v podobe Anisje umierajú a vznikajú nové predchnuté ešte väčšou láskou oslobodeného nového človeka.
Legenda o pestrofarebnom motýle disponuje veľkou silou premeny, preto by mohla byť predmetom meditácie smerujúcej k duševnej podpore vytvorenia stavu budúceho veku slovanského človeka ( čelo-vek). Len skutočná láska je tým tmelom, ktorý spája ľudí a prekračuje hranice kolobehu života a smrti.